Ťažké časy ministerských socialistických vízií

Tibor Šagát vošiel do histórie svojím kruto pravdivým výrokom o kresle ministra zdravotníctva, ktoré prirovnal ku kombinácii elektrického kresla a latríny. Súčasný minister by vedel rozprávať. Blíži sa termín popravy a on už len čaká, či dostane od premiéra milosť. Verdikt však nezáleží na zdravotníctve, ale na zdaní.

Elektrické kreslo

Štát zvýšil platby na zdravotné poistenie za svojich poistencov len na prvé štyri mesiace. Minister Ivan Valentovič má po tomto termíne prísť s nápadom, kde priamo v rezorte nájsť peniaze na zvyšok roka. Alebo presvedčiť vládu, že peniaze tam fakt nie sú a zdravotníctvo je jednoducho nedofinancované. Už toto rozhodnutie vlády je prinajmenšom čudné. Strana Smer-SD pred voľbami opakovala ako modliaci mlynček, že v zdravotníctve chýbajú peniaze. Zrazu sa o tom museli presvedčiť?

Buďme láskaví a povedzme si, že to celkom neštandardne zaváňa zodpovedným prístupom k verejným financiám a v duchu Zajacovho prirovnania k deravému poháru vody treba najskôr urobiť poriadok v rezorte, aby peniaze neunikali, až potom dolievať ďalšie prostriedky. Šibeničný (aha, ďalší popravný nástroj!) termín dáva skeptikom predpoklad ponuro veštiť, že niečo také sa nemôže podariť.

Zabúdajú však na tých, presnejšie povedané toho, kto bude Valentovičovo úsilie vyhodnocovať a aké sú kritériá. Kľúčové slovo je totiž presvedčiť. Ministri, výkonné to orgány Ficovej vôle, ju budú plniť aj tentoraz. Premiér imperátor ukáže palec hore, alebo dolu. Trúfam si povedať, že bez ohľadu na to, čo Valentovič urobí či povie. Nepochybne predloží analýzu možností ušetrenia nákladov. Nosným pilierom bude zrejme rušenie nemocníc.

Kde Zajac neuspel

Niekdajší minister Rudolf Zajac mal rovnaký nápad, no napriek svojmu štýlu opancierovaného buldoga ho nikdy nepresadil. Nečudo. Zbytočné a neefektívne špitály sú totiž vždy len vo vedľajšom okrese, nikdy nie u nás. Samozrejme, že nikto nechce zavrieť svoju nemocnicu. Regionálne stranícke štruktúry sa preto búrili - a budú sa búriť aj tentoraz. Zatváranie nemocníc je nepopulárny krok a predstava, že táto vláda urobí niečo nepopulárne, je z radu fantazmagórií.

Pravdepodobnejší je osvedčený scenár: nemocnice budú pomenované, označené a vydané na popravu. Emócie vybičované, lekári v štrajku, obyvatelia demonštrujúci na parkovisku pred nemocnicou, ktorá zamestnáva doslova a do písmena päť (!) lekárov. A v tej chvíli sa zjaví deus ex machina - premiér hromovým hlasom oznámi, že je vo verejnom záujme tieto nemocnice zachovať. Preferencie rastú, financie klesajú.

Valentovič má jednoducho smolu. Aj keby chcel urobiť niečo skutočne užitočné, ako napríklad zavrieť nemocnice, posledné slovo má popularita takéhoto kroku. Minister preto musí robiť hlúposti, lebo stranícka objednávka je taká. Zdá sa však, že plánovanému zmrzačeniu zdravotného poistenia na Slovensku šéf rezortu skutočne verí. Akoby sa nepoučil z problémov Spoločnej zdravotnej poisťovne, ktorú musel zachraňovať na poslednú chvíľu štát. A to jej, prosím pekne, Valentovič šéfoval.

Imidž je na...

Byť najmenej obľúbeným členom vlády je asi v popise práce každého ministra zdravotníctva. A na tom nič nezmení ani Valentovičova snaha zapáčiť sa ľudu. Pritom muníciu má v tomto boji vyberanú - zameral sa na súkromné zdravotné poisťovne. Hromží na ich zisky, ktoré nepravdivo vyčísli na niekoľko miliárd a nepriamo ich označí za hlavného vinníka nedostatku peňazí v zdravotníctve. Realita? Tá je vedľajšia. Podobne ako stovky podporných listov, z ktorých sa vykľulo sedem.

A ľud na to počúva. V prieskumoch dáva za pravdu ministrovi, že škaredé zlé poisťovne by nemali dosahovať zisk. Poisťovne však majú protiprieskum, ktorého výsledok je úplne opačný. Ako to? Stačí otázku formulovať inak: ste za to, aby poisťovne dosiahli zisk za predpokladu, že nemajú dlhy a poskytujú svojim poistencom všetku potrebnú starostlivosť? Respondent pochopí, že ak sa naplní táto podmienka, dostal svoje maximum. Samozrejme, že zisk poisťovniam dopraje, keďže by z tých peňazí aj tak nič nevidel. A pozor, táto podmienka je stanovená zákonom, čo však ministerstvo vo svojom prieskume zamlčuje. Poisťovne vykresľuje ako chamtivé inštitúcie, ktoré vyžierajú verejné zdroje a svojich poistencov div že nenechávajú kapať ako muchy.

Ministerské socialistické vízie majú ťažké časy - novinári ich podrobujú kritike a dávajú priestor názorom úplne opačným. Pre to potrebné budenie zdania nesúvisiaceho s realitou je to ťažká situácia, chcelo by to priestor nenarušený zádrapčivými kritikmi, ktorých argumenty znejú nepríjemne logicky, zatiaľ čo predstavy ministerstva stoja iba na teplom vzduchovom vankúši fráz. A tak nastupujú inzeráty.

A teraz k tej latríne...

Mediálny obraz ministra je katastrofálny a s tým nič nenarobí ani skúsená hovorkyňa s odvahou hodnou Terminátora. Mám len jeden krk, ale ochotne ho dám na to, že idea reklamných rozhovorov neskrsla v jej hlave. Nie som však ochotný ani tváriť sa, že verím zdaniu, akoby to bol nápad zdravotných poisťovní. Obe štátne poisťovne si zaplatili inzeráty v novinách, kde vystupoval minister so svojou politickou agendou. Je to neslýchané hneď z dvoch príčin.

Prvá, široko medializovaná, je samotný obraz ministra v reklame. Pretože ak má byť inzerát propagáciou poisťovne, je to reklama ako vyšitá a minister si okrem mastnej pokuty koleduje aj o odvolanie. Slovíčkárenie a právne kľučky o tom, čo je reklama a čo inzerát, sú úplne irelevantné. Akonáhle nejaká inštitúcia v inzeráte chváli seba a buduje si skvelý imidž (napríklad tým, že 60 percent z tých, čo z nej odišli, ju považujú za dobrú poisťovňu), je to jednoducho reklama.

Druhá rovina je však podľa mňa závažnejšia - ako si môže hocijaká inštitúcia dovoliť politickú reklamu? Pretože ak dve tretiny inzertnej strany tvorí politická propaganda ministra, nemá to absolútne nič spoločné s propagáciou činnosti poisťovne. Zhrniem to: zdravotné poisťovne zaplatili reklamu Valentovičovi. Argumentujú tým, že chceli informovať svojich poistencov o zámeroch ministra, ktoré sa ich môžu týkať. Hlúpejší dôvod asi ťažko vymyslieť - poistenci, ktorí čítajú noviny, o plánoch ministra vedia. A tí, čo noviny nečítajú, neuvidia ani tento inzerát. Nevraviac už o tom, že sa ich to vôbec netýka - násilné prepoistenie do štátnej poisťovne sa týka presne tých, ktorí ich poistencami v súčasnosti nie sú. Inými slovami - ide o zbytočnú hlúposť, na ktorú z verejných financií odišlo už pol milióna korún. Pre tvrdenie, že štát je dobrý hospodár, to veru nie je dobrý argument.

Z vlastných radov

Bitku o zdanie, že verejnoprávne poisťovne a zákaz zisku sú celospoločenskou objednávkou, má minister prehratú vopred. Navyše, zdanie je jedna vec a realita druhá. Nemilosrdnú facku svojmu odvekému nepriateľovi zasadilo ministerstvo financií pripomienkami k zákonom. Napriek uhladeným formuláciám sa v podstate pripojilo k súkromným poisťovniam, ktoré sa vôbec netaja tým, že ak im zo zákona zoberú poistencov a zakážu zisk, Slovensko sa môže tešiť na medzinárodné arbitráže. Medzi riadkami ministerstvo upozornilo, že tie arbitráže by pre štát s najväčšou pravdepodobnosťou nedopadli dobre.

Minister Ján Počiatek už po odovzdaní pripomienok mohol pokojne zmeniť tón a v súlade s vládnou politikou húsť, že až také zlé to nebude a v skutočnosti arbitráže nehrozia. Na papieri je už položené čosi iné. Spolu so zásadnými pripomienkami protimonopolného úradu sa tieto argumenty stali hlavným dôvodom, prečo na Valentovičove zákony varovne zavrčala Legislatívna rada vlády. A keďže tá istá len s pripomienkami odobrila srandovnú novelu Zákonníka práce, situácia je asi vážna.

Retroaktivita a možná protiústavnosť - to sú dôvody, prečo LRV vrátila návrhy zákonov ministerstvu. Dych vyráža Valentovičova odpoveď s ľahkým srdcom: že len Ústavný súd môže označiť zákon za protiústavný. Nepochybne. Ale to má byť dôvodom ignorovať legislatívcov, ktorí asi niečo o súlade s ústavou vedia? To by sme mohli rovno celú radu vlády aj legislatívny odbor v parlamente zrušiť a prijímať zákony od buka do buka, aby sa Ústavný súd mohol pretrhnúť a rušiť zákony ako na bežiacom páse.

Pracovná komisia na ministerstve už celé dni dumá nad odkazom LRV. Pritom jej musí byť jasné, že ak odstránia prvky retroaktivity a protiústavnosti, zrušia tým podstatu samotných návrhov zákonov a do vlády už nebude čo predložiť. Ďalší vývoj preto smeruje len jednou cestou: LRV zákony neodporučí schváliť. Na rozhodnutie samotnej vlády však verdikt legislatívcov nebude mať priamy dopad. A tak je reálna šanca, že napriek odporu, ktorý ani zďaleka nevyvíja len opozícia, sa tieto zákony zdarné prepracujú až do Zbierky. A potom na Ústavný súd.

Ruka na spínači

Tak si tu teda žije minister zdravotníctva. Mizerná pozícia. Sedí na tej povestnej elektrickej latríne a ruka na spínači prúdu nie je jeho. V kuloároch sa už niekoľko mesiacov nahlas hovorí o tom, že apríl 2007 je dátum spotreby Ivana Valentoviča. Dôvod by sa našiel veľmi ľahko. Všetko záleží od toho, ako sa premiér rozhodne. Rovnako môže vyhlásiť, že minister má jeho plnú dôveru (lebo však poslúcha), ako aj to, že minister nesplnil jeho očakávania a dovi dopo.

Otázka je: načo odvolávať ministra, keď na jeho osobe nezáleží ani trochu? No predsa kvôli tomu toľko ospevovanému zdaniu. Ak premiér získa pocit, že Valentovič nevzbudil žiadané zdanie, vymení ho za niekoho iného, kto bude rovnako plniť vôľu niekoho iného. Úspech sa bude merať mierou zdania. A to sa môžu ministri meniť každého pol roka.

Možno by stálo za to prestať sa orientovať na zdanie. Minister by sa stal skutočne autonómnym a robil by to, čo treba, a nie nezmyselné zákony, ktoré problémy neriešia, ale spôsobujú. Nepríjemné by však bolo, že tým by sa veľmi rýchlo ocitol - v opozícii vláde. Zmena preto nehrozí a ministerstvo zdravotníctva bude bez ohľadu na osobu v kresle šéfa naďalej ministerstvom zdania, pre ktoré je zdravotníctvo vedľajšie.